V preplnenom meste s bielymi múrmi a plátennými markízami žil Aladin so svojou mamou. Bývali v malom domčeku za farbiarskou ulicou. Chleba mali málo a ich lampa dymila, keď v nej dochádzal olej. Jedno popoludnie, keď Aladin hádzal datľové kôstky do rozbitého džbánu na dvore, zastavil sa pri bráne cudzinec v tmavočervenom plášti a zavolal ho po mene.
„Syn môjho brata,“ povedal muž a roztvoril náruč, akoby Aladina poznal odmalička. Láskavo sa prihovoril Aladinovej mame, položil jej na stôl zlaté mince a vysvetlil, že prišiel zďaleka, aby sa konečne postaral o svoju rodinu. Aladinova mama sa pozrela na mince a potom na muža. Nepovedala takmer nič, len mu upiekla chlieb a naliala čaj. Do večera si cudzinec získal miesto pri ich lampe.
Na druhý deň ráno vzal cudzinec Aladina za záhrady a olivové háje, až na opustené miesto obkolesené bledými kameňmi. Do malého ohňa tam rozsypal akýsi zvláštny prášok. Vzduch sa zachvel a zem sa otvorila do okrúhlych čiernych úst a odhalila kamenné schody, ktoré viedli hlboko nadol. „Na samom dne,“ povedal cudzinec, „je záhrada, kde sa ovocie ligoce ako sklo. Prejdi ňou a prines mi starú lampu z police v poslednej komnate. Ničoho iného sa nedotýkaj. Najprv vezmi lampu a ponáhľaj sa.“
Navliekol Aladinovi na prst prsteň a pomohol mu na prvý schod. Keď Aladin zišiel dole, privítal ho chladný vzduch, ktorý voňal ako zem po daždi. Záhradu našiel presne tak, ako cudzinec povedal. Stáli tam stromy s konármi plnými červeného, zeleného a modrého ovocia, ktoré sa lesklo ako …
6 kapitol
