Mauglí zastal na spodnej cestičke pod Vlčou jaskyňou a pozorne sa zahľadel na kameň. Sivý brat, mladý vĺčik, ktorý bol jeho najlepším kamarátom, tam však nebol. Slniečko už pomaly zapadalo. Pichľavé kríky na okrajoch vyzerali v tme celkom čierne a úzke medzery medzi kameňmi sa plnili večerným tieňom.
Vysoko nad ním sa pri vchode do jaskyne pohla Rakša. Mama vlčica, ktorá Mauglího ľúbila ako vlastné vĺča, naňho zavolala len jednu vetu. „Priveď ho domov, kým bude úplná tma.“ Mauglí zdvihol hlavu. „Privediem.“ Hneď nato sa vrátil na lesnú cestičku.
Najprv išiel po známej cestičke. Kráčal rýchlo a prikrčený, pretože tade by Sivý brat určite išiel, keby bol v poriadku. Mauglí pozorne sledoval prach na zemi. Prezrel aj miesto, kde vĺčatá rady skákali z kameňa na kameň, aby si nepichli labky. Našiel len staré stopy a jednu malú stopu zajačika. Nebolo tam nič, čo by prezradilo, že tadiaľto prešiel Sivý brat.
Mauglí sa vrátil k veľkému kameňu a zostal stáť. Nevolal naňho, lebo vedel, že Sivý brat by sa mu určite ozval sám, keby len mohol. Zrazu si všimol rozrytý prach kúsok od cestičky. Pichľavý konár bol ohnutý k zemi a visel na ňom malý chumáčik sivej srsti. Hneď za ním, pri úzkej diere medzi skalami, boli malé kamienky vtlačené dovnútra.
Čupol si a dotkol sa kamienkov prstami. Niekto ich posunul len pred chvíľou, lebo prach na nich bol ešte celkom jemný. „Sivý brat,“ zašepkal Mauglí priamo do tmavej diery medzi skalami. Chvíľočku bolo úplné ticho. Potom sa z tmavej diery …
5 kapitol
