Fialová jašterička Lili stála na okraji čistinky na svojich malých labkách. Svetlé kamene tam tvorili kruh okolo pokojnej vody. Zvyčajne nad nimi visela Mesačná perla a po machu rozlievala krásnu striebornú žiaru. Dnes v noci však kamene skoro vôbec nesvietili a voda bola úplne tmavá. Čistinka síce nebola úplne čierna, no vyzerala smutne — akoby už chcela ísť spať, ale chýbalo jej to najdôležitejšie jemné svetlo.
Lili išla kúsok dopredu a opatrne stúpala na chladnú zem. Keď sa pozrela hore, zistila, že konár, na ktorom Mesačná perla zvyčajne svietila, je úplne prázdny. Pomaly obišla vodu. Nič nebolo rozbité a žiadne lístky neboli potrhané. Nikde ani kvapka vody z čľupnutia. Perla nespadla na zem. Len sa potichu stratila, akoby ju niekto odniesol preč.
Sklonila hlavu a pozorne hľadala stopy svetielka v machu. Slabý strieborný prášok ležal najprv na jednom kameni, potom na druhom, až sa zastavil pri koreňoch za čistinkou. Lili išla rovno po tej stope. Prekĺzla medzi dvoma koreňmi, prešla cez mokré lístie a zastavila sa vždy, keď sa jej stopa na chvíľu stratila. Zakaždým ju však našla znova — jemnú čiaru perlového svetla na kôre, bledý dotyk na papradí alebo slabú žiaru v kvapkách rosy.
Les bol čoraz iný. Čistinka zmizla a všade bol hustý tieň. Zem bola chladnejšia. Mach rástol na kameňoch ako veľké vankúše a nízke konáre držali tmu pevne pri zemi. Nakoniec Lili zbadala malú dieru pod ohnutým koreňom. Zvnútra svietilo okrúhle biele svetlo, krásne jemné a pokojné.
Lili potichu zastala pred dierou. Skrývala sa tam …