Jeho srsť bola hnedá a žiarila bielymi škvrnami, zatiaľ čo uškami strihalo pri každom zvuku kvapkajúcej vody či vtáčieho spevu. Mama sa mu ňufákom jemne dotkla ramena a krok za krokom ho viedla do rannej trávy. Les bol široký, ale ona sa ním pohybovala tak, akoby poznala miesto každej paprade a každého koreňa. Srnča sa držalo tesne pri jej boku. Volalo sa Bambi.
Ešte skôr, než slnko vystúpilo vysoko na oblohu, Bambi zistil, že les je plný zvierat. Spod kríka vyskočil zajac, prudko zastal a mykol fúzmi smerom k malému nováčikovi. „Dávaj si pozor na nohy,“ povedal. „Zem sa mení práve vtedy, keď si myslíš, že zostane rovnaká.“ Neďaleko v lístí zašušťal malý pruhovaný tvor a zdvihol úhľadnú tváričku, aby sa pozrel na Bambiho. Vysoko nad nimi otvorila stará sova na vetve borovice jedno okrúhle oko, akoby počúvala už dávno predtým, než niekto prehovoril.
Bambi chcel stúpiť všade naraz. Ňufákom sa dotkol spadnutého pierka, so záujmom pozoroval chrobáka na kameni a motýľa sledoval tak dychtivo, až sa nebadane vzdialil z tieňa svojej mamy. Zrazu ho ticho zavolala. Keď sa Bambi otočil, videl ju nehybne stáť medzi kmeňmi liesok, a tak sa k nej rýchlo ponáhľal. Otrela sa mu ňufákom o krk a spoločne išli ďalej.
Keď sa dni oteplili, Bambi vyšiel na lúku na okraji lesa. Svetlo ležalo na tráve v dlhých pásoch a boli tam aj iné srnce, ktoré dvíhali a skláňali hlavy, pohybujúc sa ako jedna tichá spoločnosť. Bambi vykročil vpred, hrdý a zároveň plachý. Vtom sa však …
6 kapitol
