Mlynárov somár stál na úsvite vedľa prázdneho vozíka na vrecia. Dlhé roky trpezlivo nosil obilie z poľa do mlyna a múku z mlyna do mesta. Teraz sa však mlynár pozrel na jeho zodratý chrbát i pomalý krok a povedal: „Už mi nie si veľmi na úžitok.“ Somár sklonil hlavu, no len na chvíľu. Odvrátil sa od dvora, chvostom si oprášil prach zo srsti a potichu si povedal: „Stále mám silný hlas. Pôjdem do Brém a stanem sa mestským muzikantom.“
Cesta viedla pomedzi živé ploty, celkom biele od kvetov. Pred poludním somár zbadal poľovníckeho psa. Ležal pri priekope, po dlhom behu ťažko dýchal a uši mu bezvládne viseli. „Prečo tam tak unavene ležíš?“ opýtal sa somár. Pes smutne odpovedal: „Som starý a moje nohy už nebehajú tak ako kedysi. Môj pán hovorí, že už nie som súci na lov.“ „Poď so mnou,“ navrhol somár. „Idem do Brém, aby som sa stal mestským muzikantom. Ty môžeš vydať pekný hlboký tón a ja budem híkať nad ním.“ Pes sa s námahou postavil, striasol si zo srsti bodliaky a pridal sa k nemu.
Popoludní prešli okolo starého múru, ktorý príjemne vyhrievalo slnko. Sedela na ňom mačka so zvesenými fúzmi a očami zúženými na dve zelené štrbinky. „Vyzeráš, akoby ťa nepotešilo pekné počasie,“ prihovoril sa jej somár. „Nie je to počasím,“ povzdychla si mačka. „Dlhé roky som chytala myši a udržiavala komoru čistú. Teraz mám však opotrebované zuby a domáci mi povedali, že pri krbe už pre mňa nie je miesto.“ „Tak tu nezostávaj,“ pridal …
6 kapitol
