V dedine na okraji širokého lesa žilo dievčatko, ktoré často vídali v malej červenej čiapočke. Jej stará mama ju ušila z teplej látky a čiapočka jej tak dobre sedela, že ľudia zabudli na jej skutočné meno a volali ju Červená čiapočka.
Jedného rána položila mama Červenej čiapočky na stôl košík. Ukrýval malý bochník v plátne, hrnček medu zaliaty voskom a maslo prikryté listom. „Zanes to starej mame,“ povedala a priviazala na ucho košíka špagát, „ale choď priamo cez les a nikde sa nezastavuj.“
Červená čiapočka si zavesila košík na ruku a vykročila na lesnú cestu. Borovice tu stáli tesne pri sebe a zem pod nimi tmavla od popadaného ihličia. Sem-tam dopadol na chodník slnečný lúč ako bledá stuha, a tak dievčatko kráčalo od svetla k svetlu, držiac sa vychodenej cestičky.
Kúsok ďalej sa spoza papradia vynoril vlk. Neskočil ani nezavrčal, len ticho zrovnal krok s jej krokom, akoby tam patril odjakživa. „Dobrý deň, Červená čiapočka,“ prihovoril sa a jeho hlas znel hladko ako voda tečúca po kameňoch.
Červená čiapočka mu odpovedala, pretože hovoril zdvorilo ako obyčajný pocestný. Vlk skĺzol pohľadom na košík a potom na červenú čiapočku. „Kamže ideš tak skoro?“ opýtal sa. „K starej mame,“ odvetila, „necíti sa dobre, tak jej nesiem chlieb a med.“
Vlk zdvihol nos, akoby zavetril samotnú myšlienku na sladký med. „A kde býva tvoja stará mama?“ vyzvedal, tváriac sa, že ho zaujíma len les. Červená čiapočka ukázala prstom vpred: „Za mlynským potokom, pod tromi vysokými dubmi. Keď je čistý vzduch, vidno odtiaľ stúpať dym.“
6 kapitol
