Do úzkych ulíc padal sneh a lampy už svietili, hoci večer sa ešte len začínal. Po zamrznutých kameňoch kráčalo malé dievčatko so zväzkom zápaliek v zástere a s ďalšími v ruke. Bolo prostovlasé a topánky kdesi stratilo. O jednu prišlo v tlačenici medzi vozmi a ľuďmi, druhú jej vzal chlapec, ktorý sa len zasmial a utiekol s ňou. A tak išlo ďalej, s malými nohami od zimy červenými v snehu, a tenkým hláskom volalo: „Zápalky. Dobré zápalky.“
Nikto sa pri ňom nezastavil. Okná žiarili teplým svetlom a dvere sa neustále otvárali a zatvárali. Ulicou sa niesla vôňa pečenej husi, ktorú vietor vzápätí odnášal preč. Malé dievčatko sa pozrelo na zápalky vo svojej ruke, z ktorých nepredalo ani jedinú. Vedelo, že doma je izba tmavá a cez strechu do nej fúka, preto sa bálo vrátiť s plnými rukami. Keď sa ulica vyprázdnila a zvony odbili večernú hodinu, vkĺzlo do kúta medzi dvoma domami, sadlo si a stiahlo si nohy pod seba.
Steny mu poskytli úzky úkryt, hoci sneh si k jej aj tak našiel cestu. Nad ním sa na oblohe križovali vločky ako biele pierka a v zástere ležal malý zväzok zápaliek, suchý a rovný. Dievčatko jednu vytiahlo a chvíľu ju len tak držalo. Potom ňou škrtlo o stenu.
Zápalka vzplanula s jasným zasyčaním a zažiarila ako drobná sviečka. Zrazu sa jej zdalo, že sedí pred veľkou železnou pecou s vyleštenými nožičkami a lesklými mosadznými dvierkami. Oheň vnútri žiaril sýtou červenou a zlatou farbou, a tak k nemu dievčatko vystrelo obe …
6 kapitol
