Mladý princ videl tieto lampáše zo záhrady svojho otca. Svietili nad kruhom tmavých jedlí a na úsvite vždy zhasli naraz, akoby ich všetky prikryla jedna ruka. Ľudia hovorili, že tam v kamennom hrade žije starý kráľ. Spolu s ním tam býva princezná, ktorá už dlhé roky nevyšla za brány. Žiadny jazdec sa nevrátil so správami o nej. A tak si princ jedného jarného rána zapol obyčajný cestovný plášť, vzal si kúsok chleba a vydal sa na kopec lampášov.
Napoludnie prišiel na lúku a našiel tam muža, ktorý ležal v tráve veľmi nepohodlne. Nohy mal natiahnuté tak ďaleko, že jeho topánky odpočívali v tieni jednej vŕby, a ramenami sa opieral o druhú. „Dobrý deň,“ pozdravil princ. „Prečo ležíš cez celú lúku?“ Muž zdvihol hlavu. „Ak sa skrčím, je mi tesno. Ak sa natiahnem, je mi dobre. Volajú ma Dlhý. Ak ideš niekam, kam sa oplatí ísť, pôjdem s tebou.“ „Idem na hrad na kopci,“ odpovedal princ. Dlhý sa poskladal ako rybársky prút a hneď sa postavil. „Tak to je na ceste miesto ešte pre jedného.“
K večeru začuli medzi borovicami vŕzganie. Medzi dvoma ohnutými stromami stál muž so širokými ramenami a rukami ich odtláčal od seba, aby mohol prejsť voz. Keď voz prešiel, muž nechal kmene vrátiť sa na svoje miesto. „Volajú ma Široký,“ povedal. „Keď treba niečo urobiť širším, pevnejším alebo silnejším, som celkom užitočný. Kam idete?“ „Na kopec lampášov,“ odpovedal princ. Široký prikývol, vzal si čiapku a povedal: „Úzka cesta je v spoločnosti ľahšia.“
Na druhý deň vystúpili na …
6 kapitol
