Po troch dňoch dažďa sa hnedá rieka vyliala z trávnatých brehov a dosiahla až na miesto, kde sa na slnku sušili veci z domácnosti. Medzi nimi stáli aj dva hrnce. Jeden bol hlinený, svetlý a tvrdo vypálený, s malým okrúhlym bruškom a úzkym okrajom. Druhý bol mosadzný, s ťažkými stenami, a leskol sa tam, kde naň dopadalo svetlo. Keď voda stúpla, zdvihla oba hrnce z blata a stiahla ich so sebou do prúdu.
Keď sa na chvíľu roztočili vo víre blízko brehu a obtrela sa o ne trstina, mosadzný hrniec sa ustálil a prehovoril prvý. „Netráp sa,“ povedal. „Zostaň blízko mňa, malý sused. Ak bude prúd silný, ja som pevný a dokážem ťa ochrániť pred nebezpečenstvom.“
Hlinený hrniec plával kúsok ďalej a opatrne odpovedal. „Viem, že to myslíš dobre,“ povedal, „ale práve na tvoju silu si musím dávať pozor. Ak nás rieka natlačí na seba, hoci aj náhodou, dopadne to so mnou zle. Či už do mňa narazíš ty, alebo ja do teba, rieka v tom neurobí žiadny rozdiel.“
Mosadzný hrniec sa posunul bližšie, nie z pýchy, ale preto, že chcel naozaj pomôcť. „Potom budem dávať pozor na priestor medzi nami,“ sľuboval. „Pôjdem do silnejšej vody a nedovolím, aby som sa ťa dotkol. Poď ku mne a budeš cestovať bezpečnejšie.“
Rieka však nebola ako rovná a hladká cesta. Krútila sa okolo kameňov skrytých pod vodou, jednu vec ťahala vpred a druhú držala vzadu, točila listami v kruhoch a hnala okolo malé vetvičky. Hlinený hrniec videl, ako sa mosadzný hrniec dvíha …
6 kapitol
