Na okraji veľkého lesa stál malý domček s naklonenou strechou, v ktorom žili Janko a Marienka so svojím otcom a jeho ženou. Jedného večera, keď sa z prázdnej skrine ozývalo už len vŕzganie drevených dosiek, si žena sadla k stolu a povedala: „Do rána tu nezostane takmer nič na jedenie. Les si musí vziať to, čo my si nechať nemôžeme.“
Otec si len zúfalo zložil hlavu do dlaní. Janko a Marienka ležali bdelí na slamennej posteli za tenkou stenou a počuli každé jedno slovo. Marienka si v strachu pritiahla deku až pod bradu, no Janko sa potichu zošmykol z postele, nadvihol závoru na dverách a vyšiel von. Mesiac zatiaľ rozosial po celom dvore biele kamienky. Janko si nimi plnil vrecká, jeden po druhom, až kým o seba nezačali štrngať ako drobné šálky.
Hneď ráno ich otec zaviedol do lesa, zatiaľ čo Marienka si v zástere niesla malú kôrku chleba. Janko kráčal kúsok za nimi a zakaždým, keď sa konáre rozostúpili a prepustili trochu svetla, nechal na zem spadnúť jeden kamienok. Dopadol medzi korene, papradie a suché ihličie, kde žiaril jasne ako kvapka mlieka. Keď slnko vystúpilo vysoko na oblohu, otec rozložil z vetvičiek malý oheň a kázal deťom, aby si pri ňom oddýchli. Sám potom zašiel hlbšie medzi kmene. Zvuk jeho sekery sa ozval raz, dvakrát, a potom už vôbec.
Deti čakali, kým sa z malého ohňa nestane len kôpka popola s tlejúcim červeným srdcom uprostred. Pod konármi sa pomaly zhromaždili večerné tiene a vystrašená Marienka chytila brata za ruku. …