Janko žil so svojou mamou v malej chalúpke, kde v kredenci ostali už len prázdne drevené dosky. Na stolčeku pri ohnisku stálo vedro, v ktorom bolo len trochu mlieka, a v maštali biela krava zdvihla mierne oči, akoby aj ona vedela, že v dome už nič nezostalo. Ráno si Jankova mama zaviazala šatku a smutne povedala: „Musíme tú kravu predať, Janko. Nič iné nám nezostáva.“ Janko položil ruku na kravský krk, vzal povraz a viedol ju dolu cestou.
Cesta sa kľukatila okolo živých plotov a vlhkých polí. Skôr než Janko prišiel na trh, stretol malého starčeka v hnedom kabáte s lesklými gombíkmi. Muž sa pozrel na kravu, potom na chlapca, a z vrecka vytiahol päť hladkých fazuliek. „Toto nie sú obyčajné fazuľky,“ povedal. „Daj im dobrú zem a rýchlo ti odpovedia.“ Janko obracal fazuľky v dlani, fľakaté ako drobné vtáčie vajíčka. Po dlhej chvíli vložil povraz do starčekovej ruky a výmenou si vzal fazuľky.
Keď sa Janko vrátil domov, mama hneď podišla k dverám. „Kde je krava?“ opýtala sa. Janko otvoril dlaň, v ktorej žiarilo päť zelených a hnedých fazuliek. Mama na ne hľadela a plecia jej sklamane klesli. „Fazuľky?“ vydýchla. „Za našu kravu?“ Vzala ich, nie hrubo, ale unavenými prstami, a vyhodila ich z okna do tmavej hliny v záhrade. V tú noc zjedli posledný kúsok chleba a išli spať, kým sa mesiac pomaly posúval nad strechou.
Na úsvite sa Janko prebudil do nezvyčajného šera. Posadil sa a za oknom uvidel hrubú zelenú stonku, ktorá sa týčila vyššie než …
6 kapitol
