Keď prišiel čas, aby si starý mlynár oddýchol, jeho traja synovia sa postavili na dvor a rozdelili si mlyn a zvieratá. Najstarší si vzal mlyn, prostredný somára a najmladšiemu zostal len kocúr. Sedel na truhlici s múkou, chvost mal obtočený okolo labiek a ticho sledoval, ako sa bratia rozchádzajú každý svojou cestou. Mladík sa pozrel na kocúra a potom na prázdny dvor. „Mlyn by sa krútil,“ povzdychol si. „Somár by nosil náklad. Ale čo si počnem s kocúrom?“
Vtom kocúr otvoril žlté oči a prehovoril jasným hlasom, akoby bol skutočný dvoran. „Nepredávaj ma, pane. Daj mi len pár čižiem a pevnú tašku a ja ti ukážem, že aj kocúr si na seba dokáže zarobiť.“ Najmladší syn toho mal naozaj málo, no predsa len kúpil čižmy a našiel tašku s dlhou šnúrkou. Keď sa kocúr postavil v kožených čižmách, úhľadne zapnutých na členkoch, vyzeral tak odhodlane, že mladíkovi nezostávalo nič iné, len čakať a sledovať, čo sa stane.
Kocúr si prehodil tašku cez plece a vybral sa na polia, kde sa medzi kapustou kŕmili zajace. Naplnil ju otrubami a čerstvými listami, nechal ju otvorenú a natiahol sa vedľa nej, akoby ho na svete vôbec nič netrápilo. Netrvalo dlho a dnu vhopkali dva zajace, aby si niečo zobli. Kocúr prudko zatiahol šnúrku, zdvihol tašku, uhladil si fúzy a odniesol svoj úlovok rovno do kráľovského paláca.
Pri bráne paláca sa hlboko uklonil. „Nesiem dar pre Jeho Veličenstvo,“ povedal, „od môjho vznešeného pána, markíza z Karabasu.“ Kráľ, ktorý mal rád dobrú divinu úhľadne naservírovanú …
6 kapitol
