Jedného jesenného rána, keď lieskové lístie chytilo farbu teplého chleba, vybrali sa kohútik a sliepočka spolu na kopec zbierať oriešky. Sliepočka kráčala opatrne a zobkala tu i tam, kým kohútik hrabal oboma nohami a vyhadzoval za seba lístie v živej spŕške. Pod prvým lieskovým kríkom našli dva lesklé oriešky. Sliepočka si vzala jeden, no kohútik schmatol ten druhý a hneď ho prehltol.
Pod druhým kríkom našli ďalšie tri. Sliepočka jeden zobla a ostatné uložila na malú kôpku. Kohútik však priskočil, kôpku zhltol a oriešky do seba nahádzal skôr, než sa vôbec stihli dogúľať. Sliepočka zdvihla hlavu. „Bratček kohútik,“ povedala, „nechaj si nejaký aj na neskôr.“ Pod tretím kríkom však ležal veľký hnedý oriešok, hladký ako vyleštená korálka. Kohútik zvolal: „Tento je môj!“ a prehltol aj ten.
Vtom zmeravel. Jeho červený hrebienok sa naklonil na stranu a bystré oko žmurklo raz, potom druhý raz. Otvoril zobáčik, ale nevyšiel z neho žiadny spev. „Sliepočka,“ zašepkal napokon, „prines mi vodu, inak tu pod týmto lieskovým kríkom ostanem.“
Sliepočka ho nehrešila. Pritiahla si krídelká k telu a ponáhľala sa dolu kopcom k potoku. „Potôčik,“ poprosila, „daj mi vodu pre kohútika. Oriešok mu zastavil spev.“ Potok prebehol po kamienkoch a odpovedal: „Dám ti vodu, ak mi prinesieš červenú hodvábnu niť od nevesty.“
Sliepočka teda bežala k neveste, ktorá sedela pod jabloňou a šila biely rukáv. „Nevesta,“ poprosila sliepočka, „daj mi červenú hodvábnu niť pre potôčik. Potôčik mi dá vodu pre kohútika, lebo oriešok mu zastavil spev.“ Nevesta zdvihla ihlu a odvetila: „Dám ti červenú hodvábnu …
6 kapitol
