Jedného jasného rána Zajac preskočil nízky kameň, potom bodliak a napokon aj spadnutý konár, akoby zem bola len hrou pripravenou pre jeho labky. Korytnačka prechádzala cez tú istú lúku svojím zvyčajným tempom, niesla si okrúhly pancier a opatrne kládla jednu nohu za druhou.
Zajac ju obehol a zasmial sa, hoci nie zlomyseľne. „Korytnačka,“ povedal, „kým ty dôjdeš k tamtomu lopúchu, ja by som stihol dobehnúť k vŕbe, späť k pahorku a ešte aj obehnúť rybník.“ Korytnačka zdvihla hlavu. „To je možno pravda,“ odpovedala. Zajac mykol dlhými ušami. „Tak si so mnou daj preteky,“ povedal. „Uvidíme, kto sa prvý dostane k starému jablkovému pňu na druhom konci lúky.“
Trasa bola jasná a všetci na ňu dobre videli. Začínala sa pri plochom kameni neďaleko rybníka, viedla okolo sedmokrások, prechádzala cez suchý briežok s riedkou trávou a končila sa pri jablkovom pni, postriebrenom mnohými ročnými obdobiami. Drozd si sadol na stĺpik plota, aby sa pozeral, a Veverička zišla z jaseňa. Dve poľné myšky sedeli vedľa seba v ďateline a dokonca aj starý cap pri živom plote otočil svoju hranatú tvár k lúke.
Keď Drozd vydal ostrý, jasný zvuk, Zajac okamžite vyrazil vpred. Zdalo sa, že sa jeho labky sotva dotýkajú zeme. Sedmokrásky minul v jedinom nádychu, cez suchý briežok preletel ako závan vetra a čoskoro bol tak ďaleko vpredu, že jeho hnedý chrbát nevyzeral o nič väčší ako list. Korytnačka vyrazila, keď zaznel signál, a nemenila svoje tempo. Krok, posun, krok, posun. Oči upierala na jablkový peň.
Na druhej strane suchého briežka sa …