Jeden kráľ mal dcéru, ktorá bola taká krásna, že keď vošla do veľkej sály, aj plamene sviečok akoby stáli rovnejšie. Nápadníci prichádzali z mnohých krajín, odetí v zamate a kožušinách, so striebornými opaskami a na ušľachtilých koňoch, ktoré čakali dole na nádvorí. Princezná si však každého len premerala a na každom si našla niečo na smiech. Jeden sa jej zdal príliš vysoký, iný zasa nízky, ďalší priširoký a iný veľmi bledý. Keď sa pred ňu postavil dobrý kráľ, ktorého brada sa mierne zakrivovala dopredu, posmešne sa usmiala a vyhlásila, že vyzerá presne ako drozdí zobák. Od toho dňa ho všetci volali kráľ Drozdia brada.
Starý kráľ počul každé jej slovo. Hoci nezvýšil hlas, pevne položil ruku na operadlo svojho kresla a povedal: „Dcéra moja, takto to ďalej nepôjde. Prvý vhodný muž, ktorý príde k mojej bráne, sa stane tvojím manželom.“ Princezná vtedy sklopila zrak, lebo v sále zavládlo úplné ticho. Sľub vyslovený kráľom je totiž ako úder na zvon v mrazivom zimnom vzduchu — nesie sa ďaleko a nikdy sa nevráti bez ozveny.
O niekoľko dní neskôr prišiel pod okná paláca potulný muzikant. Mal na sebe obnosený plášť a jeho lutna bola už viackrát opravovaná, no spieval jasným hlasom, ktorý sa rozliehal celým nádvorím. Kráľ ho zhora počúval a rozhodol: „Je to čestný muž a prišiel prvý. Pripravte svadbu.“ Princeznú teda vydali v tichej kaplnke, kde po oboch stranách horeli sviečky, no po obrade nenasledovala nijaká veľká hostina. Ešte pred západom slnka opustila palác po boku svojho nového manžela a …
6 kapitol
