Na slnečnej strane kopca, kde medzi kameňmi rástla materina dúška, mravec znova a znova liezol po tej istej úzkej cestičke. Zakaždým, keď sa vracal z poľa, niečo niesol: zrnko jačmeňa, suché semienko či omrvinku ovsa. Nad ním, na zohnutej stonke ďateliny, si svrček mädlil krídla a hral veselú melódiu, ktorá zľahka poskakovala po tráve.
Mravec sa bezhlavo neponáhľal, ale pracoval pekne a rovnomerne. Na úpätí kopca vždy našiel potravu, s ktorou na vrchole zmizol v malej sýpke pod plochým kameňom, a potom zišiel znova dole. Svrček ho videl prejsť okolo toľkokrát, až naňho napokon zavolal: „Sused, slnko je vysoko a pole vonia tak sladko. Prečo si neodpočinieš na tejto stonke ďateliny a nevypočuješ si moju pieseň?“
Mravec položil zrnko, ktoré práve niesol, a oprášil si tykadlá. „Tvoja pieseň je príjemná,“ povedal, „ale klasy jačmeňa sú už suché a semená sú pripravené. Keď prídu chladné mesiace, budem potrebovať to, čo dnes nazbieram.“ Svrček sa zľahka uklonil, akoby ho to naučil samotný vánok. „Chladné mesiace sú ešte ďaleko,“ odvetil a znova spustil svoju melódiu, ľahkú ako páperie.
A tak dni plynuli. Ráno mravec prechádzal cez pole, kým v kalíškoch kvetov ešte ležala rosa. Napoludnie nosil semená prosa, pšeničné plevy a drobné kúsky suchých listov, aby si vystlal svoju skrýšu, a večer uložil každý nový úlovok na svoje miesto pod kameňom. Svrček si však každý deň našiel iné miesto: stonku feniklu, hlavičku sedmokrásky či okraj starého koreňa. Hral, kým okolo lietali včely, a spieval, kým nad lúkou krúžili lastovičky.
Raz naňho svrček opäť …
6 kapitol
