Jedného bieleho rána, keď hmla ešte ležala nízko nad poľom, vyletela vrana z dvora mliekarne. V zobáku pevne zvierala kúsok bieleho syra. Dvakrát mávla čiernymi krídlami, preletela cez kamenný múr a usadila sa na konári jaseňa. Syr bol čerstvý a hrubý, hotová odmena, ktorú si chcela nechať len pre seba.
Pod jaseňom prešla trávou líška, ktorej červený kožuch zmočila rosa. Hľadala svoje raňajky a jej úzky ňufák sa okamžite zdvihol, keď nad sebou zbadala vranu. Zastavila sa pri koreňoch stromu. Najprv si všimla vtáka a hneď potom lákavý biely syr. Jej huňatý chvost sa pomaly obtrel o zem.
Vrana pevnejšie zovrela konár pazúrmi, lebo sa nemala v úmysle s nikým deliť. Líška si sadla na zadné laby a pozrela sa hore, akoby prišla len obdivovať ráno. „Dobrý deň, krásna vrana,“ zavolala. „Aké máš žiarivé perie. Leskne sa, akoby ho v noci niekto vyleštil.“
Vrana na ňu uprela jedno okrúhle oko. Syr si pevne držala v zobáku, no krk predsa len trochu natiahla. Líška si pritlačila labku na hruď. „Videla som veľa vtákov,“ povedala, „ale žiadneho s takým vznešeným vzhľadom. Ak je tvoj hlas taký krásny ako tvoje perie, potom si určite kráľovnou všetkých vtákov na týchto poliach.“
Konár sa pod vranou pohol, keď prešľapovala z nohy na nohu. Ešte nikdy ju nikto nenazval kráľovnou. Trochu roztiahla krídla a potom ich znova zložila. Syr bol stále v bezpečí, ale teraz už nemyslela len na to, ako ho zje. Dole čakala líška úplne bez pohnutia, s nastraženými ušami a očami upretými na …
6 kapitol
