Jedného rána, skôr než mlynské koleso naplno našlo svoju pieseň, mlynár priviazal oslíkovi o ohlávku lano zo spletenej slamy a jeho syn stál vedľa neho s malým uzlíkom pod pazuchou. Chystali sa do mesta za riekou, kde mal pred poludním zazvoniť trhový zvon. Oslík mal sivú srsť, na kolenách trochu zaprášenú, a dlhé uši, ktoré sa naklonili dopredu vždy, keď naňho chlapec prehovoril. Cesta pred nimi bola suchá a mesto ležalo až kdesi za kamenným mostom.
Spočiatku kráčali mlynár a jeho syn po oboch stranách oslíka. Zviera šlo medzi nimi pomaly a isto, zatiaľ čo slamené lano voľne viselo. Nezašli však ďaleko, keď sa pri rozmarínovom živom plote zastavili tri ženy, ktoré sa vracali od studne. Jedna z nich niesla džbán opretý o bok, pozrela najprv na oslíka a potom na dvoch pocestných. „Aký zvláštny pohľad,“ povedala. „Oslík ide bez nákladu, zatiaľ čo vy dvaja si deriete topánky.“ Mlynár sa pozrel na svoje zaprášené sandále a jeho syn na široký chrbát oslíka. Tieto slová v nich zneli ešte dlho po tom, čo ženy odišli.
„Možno majú pravdu,“ povedal napokon mlynár a vysadil svojho syna na oslíka. Chlapec sa opatrne usadil a držal lano blízko ohlávky, aby sa neťahalo po zemi. A tak pokračovali v ceste. Syn sa viezol a mlynár kráčal vedľa neho. Kopytá oslíka vydávali tiché, duté zvuky všade tam, kde cesta prechádzala cez kamenné úseky.
Pri múre sadu stretli dvoch starcov, ktorí niesli košíky s hruškami. Jeden z nich spomalil a sledoval, ako dvojica prechádza okolo. „No teda,“ …
6 kapitol
