Na kraji hlbokého lesa stála chalúpka s nakloneným komínom a fazuľou, ktorá sa ťahala po stene. Žil v nej drevorubač so svojou ženou. Boli chudobní, ale ich stôl bol vždy čistý, o chlieb sa vedeli podeliť a keď prišiel večer, sedeli blízko seba pri ohni. Dlhé roky si priali dieťa. Jedného zimného rána, keď na vedre pri studni ležal biely mráz, sa ich prianie konečne splnilo. Narodil sa im synček, ktorý nebol väčší ako palec, a preto ho nazvali Palček.
Palček bol taký malý, že mohol spať v orechovej škrupinke vystlanej vlnou, no jeho hlas a rozum vôbec neboli malé. Po nohe stola liezol, akoby to bol mohutný dub, vozil sa v otcovom klobúku a poznal zavŕzganie každej dosky v chalúpke. Jedného rána drevorubač zviazal otep dreva a povzdychol si: „Musím ísť s vozom do lesa, ale nemá kto viesť koňa.“ Palček sa hneď postavil na dosku na krájanie chleba a zavolal: „Posaď ma koňovi do ucha, otecko. Ja mu poviem, kam má ísť.“
Jeho mama najprv krútila hlavou, ale Palček sa len zasmial, a tak ho otec opatrne zdvihol dvoma prstami. Chlapec sedel v uchu koňa ako jazdec vo vysokej hnedej veži. „Hijó!“ zavolal, a potom „Čihí!“, a kôň kráčal po ceste tak pekne, akoby opraty držal dospelý pohonič. Pri živom plote zastali dvaja pocestní a prekvapene sa prizerali. Počuli hlas, ale nevideli žiadneho kočiša. Keď si konečne všimli Palčeka, začali si šepkať a so zvedavými očami kráčali za vozom.
V ten večer, keď bol kôň vypriahnutý a drevo …
6 kapitol
