Jedného večera kráčal pes po okraji dediny a v papuli opatrne držal kúsok mäsa. Nebol to síce veľký kus, ale bol dobrý, a tak ho niesol s hlavou trochu zdvihnutou, aby sa ho nedotkol prach.
Našiel ho pri mäsiarskom kláte, keď sa končil denný predaj, a teraz hľadal tiché miesto, kde by si mohol ľahnúť pod korene vŕby a v pokoji sa najesť. Cestu mu však skrížila úzka rieka. Z jedného brehu na druhý viedol drevený most, vyhladený od vozov, topánok a mnohých malých nôh.
Keď pes vstúpil na most, pod ním sa medzi trstinou hýbala voda a zrkadlila bledé kúsky oblohy. Najprv sa pozrel dole len preto, aby bezpečne položil labky na drevené dosky.
Tam v rieke sa však zdalo, akoby pod ním kráčal ďalší pes. Aj on držal v papuli kúsok mäsa, no ten jeho vyzeral vo vode široký a tmavý, ba na chvíľu sa zdal ešte väčší ako ten, čo mal pes v zuboch.
Pes zastal uprostred mosta. Jeho labky zostali nehybné, no oči mu zablúdili k hladine a krk sa zohol nižšie. Keby si mohol vziať aj ten druhý kúsok, mal by dva – jeden na teraz a jeden na neskôr. Táto lákavá myšlienka prišla rýchlo, ako to už pri takých nápadoch býva.
Cez zavretú papuľu vydal krátky, tlmený zvuk, akoby chcel soka odohnať. Pes v rieke mu však odpovedal rovnakým zavrčaním a jeho mäso zostalo presne tam, kde bolo. Naklonil sa teda nad dosku ešte viac, zatiaľ čo sa voda vlnila a otvárala okolo tieňa …