Na okraji suchého lesa stál košatý figovník a pod ním sa ukrývala hlboká kamenná studňa. V poludňajšej horúčave viselo lano celkom nehybne, vedro sa opieralo o stenu a žiadne malé stvorenie sa k vode ani len nepriblížilo. Toto miesto si totiž privlastnil lev. Každý deň sa vyvaľoval v tieni, hrivu mal jasnú ako zrelá tráva a hrdo vyhlasoval, že celý les je v bezpečí len vďaka tomu, že naň dáva pozor.
Jelene sa odvážili prísť k vode len na úsvite a zajace radšej zlizovali rosu z listov. Dokonca aj somár z krovinovej lúky sa radšej otočil a odišiel s prázdnym vedrom na krku. Jedného večera sa však pod figovníkom prechádzala líška a všimla si, ako somár v diaľke bojazlivo zastal. „Prečo si nenaberieš vodu?“ opýtala sa ho líška. Somár len nervózne švihol dlhým uchom smerom k tieňu. „Pretože lev hovorí, že studňa patrí len jemu a jeho sile.“
Líška si sadla na plochý kameň a zahľadela sa do tmavého, okrúhleho otvoru studne, ukrytého pod listami. Potom presunula zrak na leva, ktorý si práve čistil mohutnú labu a obdivoval svoj vlastný odraz vo vedre s vodou. Líška k nemu podišla a zdvorilo sklonila hlavu. „Kráľ lesa,“ prihovorila sa mu ticho, „prichádzam so správou, ktorú by nemali počuť žiadne malé uši.“
Lev okamžite spozornel a zdvihol hlavu. Mal totiž veľmi rád správy, ktoré mu niekto priniesol s takouto hlbokou úctou. „Hovor,“ prikázal jej. Líška pristúpila ešte bližšie a stíšila hlas na šepot. „Priamo pod tvojím figovníkom sa usadil iný lev. Díva sa …
6 kapitol
