V hlbokej zime, keď rieka dostala ľadovú strechu a trstina na brehu stála striebristá, kráčal medveď snehom. Bol veľký a mal ťažký krok. Za ním sa po bielej zemi ťahal jeho dlhý, pekný chvost a zanechával hladkú čiaru ako ťah štetcom. V tých časoch mal medveď chvost, na ktorý mohol byť hrdý, a keď jasne svietil mesiac, nosil ho pekne vysoko.
Blízko zamrznutej rieky sedela líška. Našla v ľade okrúhlu čiernu dieru, pod ktorou sa stále hýbala voda, a veľmi pozorne sa nad ňu nakláňala. Občas zdvihla hlavu, oblizla si fúzy a položila na sneh vedľa seba malú rybku. Tá sa v mesačnom svetle bledo leskla ako cín.
Medveď zastal a pozeral sa. Kráčal už dlho a zo studeného vzduchu poriadne vyhladol. „Dobrý večer, líška,“ povedal. „Zdá sa, že sa ti darí.“ Líška sa otočila, upravená a s jasnými očami. „Dobrý večer, medveď,“ odpovedala. „Rieka je dnes večer štedrá.“
Medveď sklonil svoju veľkú hlavu k rybám na snehu. „Ako ich chytáš cez taký tvrdý ľad? Mám silné laby, ale nevidím tu žiadnu sieť ani udicu.“ Líška si sadla na zadné, akoby to bola tá najjednoduchšia vec na svete. „No predsa chvostom. Chvost je v zime tá najlepšia udica, ak máš na to trpezlivosť.“
Medveď sa obzrel cez plece na svoj dlhý chvost. Používal ho na ometanie snehu z kameňa a aj na to, aby ukázal svoju peknú postavu, no nikdy nie na chytanie rýb. „Naozaj to funguje?“ opýtal sa. Líška prikývla smerom k tmavej diere v ľade. „Ponoríš chvost do …
6 kapitol
