Každé popoludnie, keď sa skončila škola, chodili sa deti hrávať do obrovej záhrady. Bola to veľká, prekrásna záhrada so zelenou trávou, ktorá sa jemne leskla na slnku. Tu i tam rástli broskyne a slivky. Na jar sa stromy obsypali bledými kvetmi a v lete sa ich konáre skláňali pod ťarchou sladkého ovocia. Vtáčiky sedeli v korunách a spievali, kým deti pod nimi veselo behali.
Obor bol sedem rokov preč, na návšteve u priateľa v ďalekej krajine. Keď sa jedného dňa vrátil domov, našiel deti, ako sa veselo hrajú pod jeho stromami. „Čo tu robíte?“ skríkol. Jeho hlas bol taký mohutný, že deti okamžite zastali. „Moja záhrada patrí len mne a nikto iný sa v nej hrať nebude!“
Hneď na druhý deň ráno postavil okolo celej záhrady vysoký múr a zavesil naň prísnu tabuľu: CUDZÍM VSTUP ZAKÁZANÝ. Deti zrazu nemali kam ísť. Po vyučovaní sa len smutne túlali po prašnej ceste, nakúkali cez škáry v múre a spomínali: „Ako nám tam len bolo dobre.“
Do krajiny prišla jar. Každá záhrada sa zazelenala malými lístkami a rozkvitnutými kvetmi. Vtáčiky si stavali hniezda v kríkoch a vzduch voňal sviežim dažďom a zemou. Ale v obrovej záhrade vládla stále zima. Stromy tam úplne zabudli kvitnúť, pretože pod nimi nebehali žiadne deti. Sneh rozprestrel na trávu hrubú bielu prikrývku a mráz zafarbil všetky konáre nastrieborno. Dokonca prišiel aj severák, ktorý sa tam prechádzal v ťažkom kožuchu, a krupobitie celé hodiny divoko bubnovalo na strechu.
„Nechápem, prečo jar tak mešká,“ mrmlal si obor, keď sedel pri …
6 kapitol
