V kamennom paláci nad riekou si kráľ a kráľovná rok čo rok niesli v srdci veľký smútok, pretože v ich komnatách nikdy nezaznel detský krok. Potom sa im však konečne narodila dcéra. Z veže sa rozozvučali zvony, na stoly prestreli biele obrusy a do veľkej komnaty postavili kolísku z vyrezávaného jaseňového dreva. Kráľ prikázal vystrojiť takú veľkú a veselú krstnú hostinu, že ohne v kuchyni horeli od úsvitu až do východu mesiaca.
Kráľovná dala poslať po dobré víly z celého kráľovstva, aby sa postavili ku kolíske a dali dieťaťu svoje dary. Prvá jej sľúbila ladný krok, druhá jej darovala čistý spevavý hlas a tretia položila ruku na čielko bábätka, aby mu priala láskavosť, ktorá si pritiahne srdcia iných. Pre hostí spočítali zlaté taniere, no bolo ich menej, než koľko žilo víl v starých príbehoch. Jednu vílu, ktorá žila dlho v ústraní a na dvore ju nevideli už mnoho rokov, na hostinu nepozvali.
Hostina dospela k chvíli požehnania, keď sa vysoké dvere zrazu samy od seba otvorili. Dnu vošla nepozvaná víla v tmavom cestovnom plášti, posiatom striebristou hmlou z ciest. Nikto nevykríkol, len hudobníci zložili sláčiky a kráľ pomaly vstal zo svojej stoličky. Víla sa najprv pozrela na prázdne miesto, kde pre ňu nebol pripravený žiadny tanier, a potom uprela zrak do kolísky. „Keď princezná vyrastie,“ povedala hlasom chladným ako úder na zvon, „dotkne sa vretena a padne ako ten, koho deň sa už navždy skončil.“
Kráľovná v hrôze oboma rukami chytila okraj kolísky. Skôr než však tie ťažké slová stihli …
6 kapitol
