V meste, kde stáli strechy tak blízko pri sebe, že vrabce mohli preskakovať z jednej na druhú, žili Gerda a Kay v malých izbách pod odkvapom. Medzi ich oknami stáli drevené debničky naplnené hlinou a v nej rástli nádherné ruže. V lete sa kvety nakláňali k sebe cez úzku medzeru a deti robili to isté. Sedávali pri nich, rozprávali si príbehy a bezpečne poznali každý krok na drevených schodoch.
Jedného večera Kayova stará mama odložila pletenie a rozprávala im o zlom trollovi, ktorý kedysi vyrobil zvláštne zrkadlo. V ňom vyzeralo všetko dobré a pekné len ako malé a pokrivené, zatiaľ čo každá chyba sa obrovsky zväčšila. Troll sa na tom zlomyseľne smial a niesol zrkadlo vysoko, lebo ho chcel ukázať samotnej oblohe. Zrkadlo mu však vykĺzlo z rúk. Rozbilo sa na nespočetné množstvo črepín, jemných ako mráz a ostrých ako tvrdá myšlienka, a vietor ich rozfúkal po celom svete.
Na druhý deň sa za oknami točili snehové vločky, hoci ruže si ešte držali trochu farby. Gerda práve ukazovala Kayovi obrázkovú knižku, keď si zrazu priložil ruku k oku. „Niečo mi tam vletelo,“ povedal. O chvíľu neskôr si priložil ruku na hruď a zamračil sa, akoby sa mu aj tam usadilo niečo malé a chladné. Gerda podišla bližšie, aby sa pozrela, ale nič nevidela. Kay však prudko odsunul knihu preč. „Táto ruža je na okraji obhryzená,“ povedal. „A tento obrázok je úplne hlúpy.“
Od toho dňa sa Kay pomaly menil. Smial sa, keď sa starí ľudia pošmykli na snehu, a na …
6 kapitol
