V kamennom hrade nad širokými poľami sedel kráľ za dlhým poludňajším stolom so svojimi tromi dcérami. Mosadzné misy sa leskli a na doskách rozvoniavali teplé bochníky chleba. Vonku po nádvorí prechádzali vozy s vrecami obilia a košíkmi jabĺk. Kráľ sa pozrel z jednej dcéry na druhú a povedal: „Povedzte mi, deti moje, ako veľmi ma ľúbite?“ Spýtal sa to tak, akoby meral látku alebo počítal kone, a čakal odpoveď, ktorú by mohol vyzdvihnúť a obdivovať.
Najstaršia dcéra zdvihla pohár a odpovedala prvá: „Otec, ľúbim ťa viac ako zlato v tvojej pokladnici.“ Prostredná dcéra sa usmiala a pridala sa: „Ľúbim ťa viac ako perly, rubíny a všetky žiarivé drahokamy v tvojej korune.“ Kráľ pri každej odpovedi spokojne prikývol. Takéto slová ho tešili, lebo zneli ako cinkanie mincí na stole.
Potom sa obrátil k najmladšej, ktorá dovtedy len lámala kôrku chleba na malé kúsky vedľa svojho taniera. Zdvihla oči a povedala: „Otec, ľúbim ťa ako soľ.“ Sála stíchla a kráľ prekvapene položil nôž. „Ako soľ?“ spýtal sa. Pozrel sa na strieborné poháre, maľované trámy a ťažkú reťaz na svojom krku. „Tvoje sestry vymenovali poklady, a ty spomenieš vec, ktorá sa drží v džbáne kdesi v pivnici.“
Najmladšia dcéra si zložila ruky. „Je obyčajná,“ povedala, „ale patrí na každý stôl.“ Kráľ však počul len tú obyčajnosť. Jeho tvár sa zachmúrila a zavrela ako okenice pred nocou. Vstal od stola a prehovoril tichým, no tvrdým hlasom: „Ak je toto miera tvojej lásky, tak si ju môžeš vziať inam. Odíď z tohto domu a neber …
6 kapitol
