Tri prasiatka prišli na okraj širokého poľa, kde sa tráva vo vetre vlnila v dlhých striebristých líniách. Už vyrástli a prišiel čas postaviť si vlastné domovy, a tak si každé z nich nieslo svoj batoh. Prvé prasiatko zvieralo v náručí slamu, ktorá voňala letom. Druhé za sebou ťahalo úhľadnú kopu konárov, pevne zviazanú povrazom z tŕstia. Tretie prasiatko kráčalo o niečo pomalšie. Ťahalo ručný vozík plný tehál, ktoré o seba narážali s ťažkým, tupým zvukom.
Slnko bolo ešte vysoko, keď prvé prasiatko zviazalo slamu do stien a zvyšok uložilo na strechu. „To postačí,“ povedalo si a oprášilo si steblá z nosa. Druhé prasiatko oprelo konáre jeden o druhý, prekrížilo ich a pevne zviazalo. Jeho domček stál o niečo vyššie ako ten prvý a prasiatko s potešením odstúpilo, aby si ho hrdo prezrelo. Tretie prasiatko trpezlivo ukladalo jednu tehlu na druhú a plochou murárskou lyžicou medzi ne natieralo maltu. Práca mu išla pomaly a kým mu steny siahali po plecia, na pole už padol večer.
Kým si prvé prasiatko ukladalo malú stoličku do svojho slameného domčeka, cez pole prišiel vlk. Bol chudý a sivý a zastavil sa pri dverách s labami pri sebe, akoby sa len tak prechádzal. „Prasiatko, prasiatko, pusť ma dnu,“ zavolal vlk. Prvé prasiatko stálo za svojou slamenou závorou a rázne odpovedalo: „Nie.“ Vlk sa zhlboka nadýchol a fúkol. Slamené steny sa zachveli, strecha si povzdychla a dom sa zrazu rozpadol. Slama sa rozletela na všetky strany ako zlatý oblak.
Prvé prasiatko sa nezdržiavalo a stoličku tam nechalo. …