V jedno mrazivé zimné ráno kráčal vlk po zamrznutých koľajach lesnej cesty. Mráz mu ležal na chrbte ako bledý prach a hlad ho hnal vpred. Za ním cupital lišiak s ryšavým kožuchom, úzkymi labkami a bystrými očami, ktorým len máločo uniklo. Vlk mal silnejšie nohy a mohutnejší hlas, a tak lišiak kráčal s ním, akoby bol jeho sluhom. Pod úhľadnými fúzmi si však myslel svoje.
Pri ceste stál voz z dediny a na ňom ležali ryby, tuhé a striebristé od chladu. Pohonič si odskočil opraviť remeň. Lišiak sa hneď hodil do snehu, natiahol sa a vyplazil jazyk, akoby z neho vyprchal všetok dych. Keď sa pohonič vrátil, povedal: „To je ale pekný lišiak. Moja žena sa takému kožuchu poteší.“ Chytil lišiaka za chvost a položil ho na ryby.
Voz s vŕzganím vyrazil vpred. Lišiak sa chvíľu ani nepohol, no potom začal jednu po druhej zhadzovať ryby cez okraj do snehu. Najprv šťuku, potom ostrieža, a tak ďalšiu a ďalšiu, až kým za kolesami nezostala lesklá stopa. Keď voz zabočil za roh, lišiak zoskočil, pozbieral zo záveja všetko, čo sa dalo, a pustil sa do jedla.
Vlk pribehol s ňufákom plným lákavej vône. „Bratku lišiak,“ poprosil, „daj mi trochu rýb.“ Lišiak však položil labku na svoju kopu a odsekol: „Chyť si vlastné.“ „Ako si mám chytiť ryby v takomto počasí?“ čudoval sa vlk. Lišiak si oblizol šupinu z fúzov a odpovedal: „Choď k rybníku, kde ženy naberajú vodu. V ľade je vysekaná diera. Posaď sa, ponor do nej chvost a nehýb …
6 kapitol
