Na okraji lúky stál úhľadný biely domček s červenou strechou a pevnou železnou závorou. V tomto domčeku žila mama koza a jej sedem malých kozliatok. Každé z nich bolo iné. Jedno rado stálo na stolčeku a pozeralo na poličku s chlebom, kým druhé si na podlahe trpezlivo leštilo žalude kopýtkom. Tretie si pri skladaní utierok ticho pospevovalo. To úplne najmenšie sa zas najradšej schúlilo do vysokej skrinky s hodinami, kde len počúvalo, ako kyvadlo robí tik, tik.
Jedného rána si mama koza vzala košík a povedala: „Musím ísť do lesa, aby som priniesla jedlo na večeru. Zamknite za mnou dvere a nikomu neotvárajte, iba mne. Spoznáte ma podľa hlasu, ktorý je jasný a jemný, a spoznáte ma aj podľa bielych nôh.“ Sedem malých kozliatok stálo v rade pri stole a sľúbilo, že budú opatrné. Mama sa potom nosom dotkla každej malej hlavičky, vyšla von a pobrala sa po cestičke medzi lieskovými kríkmi.
Závora sotva zapadla, keď sa na dvere ozvalo hlasné zaklopanie. „Otvorte, drahé deti,“ ozval sa drsný hlas. „Vaša mama prišla domov a každému z vás niečo priniesla.“ Sedem malých kozliatok sa pozrelo jedno na druhé. „To nie je naša mama,“ povedalo to kozliatko, ktoré si predtým pospevovalo. „Jej hlas je tenký ako strieborný zvonček, no ten tvoj je hrubý ako bubon.“ A tak nechali dvere zatvorené a ťažké kroky sa od domu vzdialili.
Bol to totiž vlk. Išiel rovno do obchodu, kúpil si veľký kus kriedy a celý ho zjedol, aby si zjemnil svoj drsný hlas. Potom sa …
6 kapitol
