Na dlhom zelenom svahu, kde medzi kameňmi rástla materina dúška, pásol pastier svoje ovce od rána až do večernej hviezdy. Stádo sa pohybovalo spolu ako bledé oblaky znesené na zem. Kým niektoré ovce spásali trávu, iné ňuchali pri ďateline. Pastier stál so svojou palicou a počítal ich vždy, keď prešli z jedného kúska zeme na druhý.
Neďaleko pod kopcom sa z tieňa tŕnitého stromu prizeral vlk. Videl, ako sa ovce tlačia k sebe, keď ich pastier vedie, a dobre vedel, že žiadne cudzie stvorenie sa k nim nemôže priblížiť, kým pastier drží palicu vzpriamene v ruke. Vlk však neodišiel. Prikrčil sa do trávy a sledoval ich, až kým nevymyslel plán, ktorý sa mu zapáčil.
V to popoludnie sa na skale vedľa ohrady sušilo staré ovčie rúno. Na jar ho ostrihali z barana a odložili na plátanie prikrývok. Keď pastier odišiel nabrať vodu zo studne, vlk sa prikradol od tŕnitého stromu, vzal rúno do zubov a vkĺzol za lieskový krík. Tam si ho pretiahol cez chrbát a ramená. Vlna visela nerovnomerne a spod nej vykúkala jedna sivá laba, no z malej diaľky vyzeral takmer ako ovca so širokým chrbtom.
K večeru pastier zavolal a stádo sa začalo presúvať dolu svahom. Zvončeky potichu cinkali a kopytá vtláčali prach do úzkej cestičky. Vlk vyšiel spoza lieskového kríka, sklonil hlavu presne tak ako ovce a zaradil sa medzi ne. Jedno jahniatko sa obtrelo o jeho bok a bez povšimnutia išlo ďalej. Iná ovca zdvihla hlavu, no keď uvidela len vlnu, pokojne nasledovala stádo do …
6 kapitol
