V záhrade starého kamenného hradu stála princezná pri hlbokej studni pod lipou. V rukách si nadhadzovala zlatú loptičku, chytala ju vo svetle a znova ju vyhadzovala. Bola to vec, ktorú mala najradšej zo všetkého, pretože žiarila aj počas zamračených dní a sadla jej do dlane, akoby bola stvorená priamo pre ňu.
V to popoludnie sa jej loptička vyšmykla z prstov. Narazila na okraj studne, raz sa zablysla a spadla hlboko do tmavej vody. Princezná sa naklonila nad kamene a počúvala. Nepočula ani tiché žblnknutie, len hlboké ticho studne. Sadla si do trávy a rozplakala sa, pretože voda bola príliš hlboká a loptička sa jej stratila z dohľadu.
Z machu na dne studne zdvihol žabiak svoju okrúhlu hlavu. „Princezná,“ ozval sa, „tvoje slzy padajú jedna za druhou. Čo sa ti stratilo?“ Pozrela sa dole a uvidela ho tam, zeleného a mokrého ako list po daždi. „Moja zlatá loptička spadla do studne,“ odpovedala. „Keby som ju mala späť, hneď by som bola šťastná.“
„Môžem ti ju priniesť,“ povedal žabiak. „Ale ak to urobím, prosím ťa o jedno: dovoľ mi byť tvojím spoločníkom. Dovoľ mi sedieť vedľa teba, jesť z tvojho malého zlatého tanierika, piť z tvojho pohára a odpočívať v tvojej komnate.“ Princezná sa pozrela na jeho malé zelené nohy a široké ústa. Myslela však len na loptičku, ktorá ležala v tme na dne. „Áno,“ vyhŕkla rýchlo, „prines mi ju a urobím všetko, o čo žiadaš.“
Žabiak hneď vkĺzol do studne a voda sa nad ním bez hláska zavrela. Princezná čakala so …
6 kapitol
