V malom domčeku vedľa vysokého kamenného múru kedysi žili muž a žena. Za múrom ležala záhrada, do ktorej nikto nikdy nevstupoval. Na jar tam v upravených záhonoch rástol krásny rapunzel, svieži a voňavý po daždi. Žena čakala dieťa a deň čo deň stála pri malom zadnom okne, túžobne sa pozerala cez múr. Nakoniec sa od okna odvrátila s prázdnymi rukami a nedokázala zjesť nič, čo pred ňu položili.
Jej muž priniesol vývar, chlieb aj jablká, ale ona len krútila hlavou. Potom veľmi potichu povedala: „Ak neochutnám rapunzel z tej záhrady, zvädnem ako list, ktorému nedali vodu.“ Muž sa pozrel na ňu a potom na vysoký múr. Keď prišiel večer a tiene splynuli s tmou, preliezol ho, nazbieral plnú hrsť rapunzelu a ponáhľal sa s ním domov, ukrytým pod kabátom.
Žena ho hneď zjedla a na jeden deň sa opäť usmievala. Na druhé ráno však chcela viac. A tak, keď sa vrátil súmrak, muž preliezol múr po druhý raz. Práve sa zohol, aby vytiahol bledé korienky z tmavej zeme, keď sa za ním ozval hlas: „Zbieraš, čo je moje.“ Otočil sa a uvidel čarodejnicu, ktorej záhrada patrila. Dlhý plášť jej siahal až po zem a oči mala chladné ako ľad.
Muž už nedokázal skryť rastliny vo svojich rukách. Sklonil hlavu a povedal jej o svojej žene pri okne aj o dieťati, ktoré malo prísť na svet. Čarodejnica si ho vypočula a potom povedala: „Môžeš si vziať rapunzel, ktorý si nazbieral, a ešte toľko, koľko len chceš. Ale keď sa dieťa narodí, …
6 kapitol
