V tom paláci žil cisár, ktorý sa staral o svoje šaty viac ako o lov, viac ako o hudbu a takmer viac ako o spánok. Každé ráno sluhovia otvárali vyrezávané truhlice a vyberali z nich zamatové rúcha, kabáty prešívané striebornou niťou i plášte podšité svetlou kožušinou. Cisár potom stával pred tromi vysokými zrkadlami, kým jeho komorník nahlas menoval každú farbu, akoby to bola tá najdôležitejšia denná povinnosť.
Jedného jesenného popoludnia, keď sa lístie na nádvorí paláca sfarbilo do odtieňa medených mincí, prišli k bráne dvaja cudzinci. Mali na sebe upravené tmavé kabáty a pod pazuchami niesli hladké drevené kufríky. „Sme tkáči,“ povedali strážam, a tak ich čoskoro zaviedli do sály. Tam sa hlboko uklonili a vyhlásili, že dokážu utkať látku takú vzácnu, že hlúpi ľudia a tí, ktorí sa nehodia na svoje miesto, ju vôbec neuvidia.
Cisár okamžite zdvihol hlavu. Z takejto látky, pomyslel si, by boli tie najkrajšie šaty na svete. Zároveň by mu ukázala, kto na jeho dvore je múdry a kto len stojí v drahom kabáte a v správnom čase prikyvuje. „Pripravte si krosná,“ povedal. „Vezmite si hodváb, vezmite si zlatú niť, vezmite si všetko, čo potrebujete.“
A tak dostali dvaja podvodníci svetlú izbu s vysokými oknami. Postavili si tam krosná a šliapali na pedále od rána až do svetla sviečok, hoci cez rámy neprešla ani jediná niť. Pýtali si náruče hodvábu a koše zlatej nite a sluhovia im ich každý deň prinášali. Všetok ten vzácny hodváb a zlato však potajomky mizli v ich drevených kufríkoch.
Po …
6 kapitol
